Žofka a obláčik – Cesta za zvieratkami

Žofka a obláčik – Cesta za zvieratkami

Rozprávka na dobrú noc

ROZPRÁVAČ: Bol raz jeden malý domček na konci tichej dedinky. A v tom domčeku bývalo dievčatko menom Žofka.

Žofka mala krásne blond vlásky a v nich veľkú mašľu, ktorú si veľmi rada nosila.

Jedného večera už bolo všetko pripravené na spánok.

Slniečko dávno zapadlo za kopce. Na oblohe svietil mesiac a okolo neho žmurkali malé hviezdičky.

Žofka ležala vo svojej postieľke a pozerala sa cez okno.

ŽOFKA: Dobrú noc, hviezdičky.

Dobrú noc, mesiačik.

ROZPRÁVAČ: A práve keď chcela zavrieť očká, pri okne sa objavilo niečo biele.

Najskôr to vyzeralo ako malý chumáčik vaty.

Chumáčik sa pomaly priblížil k oknu.

Mal dve veselé očká, ružové líčka a široký úsmev.

Bol to obláčik.

OBLÁČIK: Ahoj, Žofka.

ROZPRÁVAČ: Žofka sa prekvapene posadila.

ŽOFKA: Ty vieš rozprávať?

OBLÁČIK: Samozrejme. A viem aj lietať. Chcela by si sa so mnou pred spaním trochu previezť?

ROZPRÁVAČ: Žofka sa pozrela na svoju mäkkú perinku.

Potom na obláčik.

A potom zase na perinku.

ŽOFKA: Ale iba na chvíľočku. Lebo už je čas spinkať.

ROZPRÁVAČ: Obláčik priletel až k oknu.

Žofka si naň opatrne sadla.

Bol mäkučký.

Mäkší než vankúš.

Mäkší než perinka.

A možno ešte mäkší než tá najjemnejšia vata na svete.

OBLÁČIK: Drž sa!

ROZPRÁVAČ: Fúúú...

Ticho sa zdvihli nad dom.

Žofka videla pod sebou svoju dedinku. Domčeky mali zhasnuté okná a všetci už pomaly spali.

ŽOFKA: Kam poletíme?

OBLÁČIK: Pozrieme sa, ako sa na spánok pripravujú zvieratká.