Cesta domov: Meduška a Lúčka

Včielka Meduška a svetluška Lúčka

"1. diel – Cesta domov"

Za posledným plotom malej dedinky bola záhrada, o ktorej vedelo len veľmi málo ľudí.

Cez deň vyzerala takmer ako každá iná. Rástli v nej ruže, margarétky, slnečnice aj malé modré zvončeky. Medzi záhonmi viedli úzke chodníčky a pri starom drevenom plote stála malá lavička.

Ale táto záhrada bola predsa len iná.

Bola totiž čarovná.

Kvety si medzi sebou potichu šepkali, motýle poznali všetky tajomstvá záhrady a včielky nosili medzi kvetmi nielen peľ, ale niekedy aj malé odkazy.

A práve v tejto záhrade žila malá včielka menom Meduška.

Meduška bola usilovná včielka. Od rána lietala z kvietka na kvietok, zbierala sladký nektár a pritom si veselo pospevovala.

„Bzz, bzz, od kvietka ku kvietku,

bzz, bzz, poletujem po svetle…“

Najradšej mala veľké žlté slnečnice.

Vždy, keď na jednu z nich pristála, slnečnica sa k nej sklonila a povedala:

„Dobrý deň, Meduška.“

A Meduška jej odpovedala:

„Dobrý deň, pani Slnečnica.“

Takto to bolo každý deň.

Lenže jedného večera sa stalo niečo nezvyčajné.

Meduška bola taká zaujatá zbieraním nektáru, že si vôbec nevšimla, ako slniečko pomaly klesá za kopec.

Obloha najskôr zožltla.

Potom sa zafarbila do oranžova.

A nakoniec sa na nej objavili jemné ružové a fialové pásiky.

Kvety sa jeden po druhom začali zatvárať.

„Dobrú noc,“ zašepkala margarétka.

„Dobrú noc,“ povedal malý modrý zvonček.

„Dobrú noc, Meduška,“ zívala ruža.

Meduška zdvihla hlavičku.